Z hradu šup-čľup do čokolády!

Autor: Radislava Martišová | 24.11.2014 o 13:11 | Karma článku: 5,46 | Prečítané:  731x

Netrpezlivo som teda čakala na tú poslednú „Hexen“ expozíciu. Ale žiadna „óda na radosť“ sa nekonala. Zopár mučiacich nástrojov, chladné panely s textami, obrazovky.

Veľa Bratislavčanom pozná čokoládovňu v neďalekom Kittsee. O nej teraz písať nebudem. Môj  alebo náš zážitok je z inej fabriky.

Voľné sviatkové dni vyšli tento rok úžasne, a tak sme si s bratom naplánovali výlet do rakúskeho Steierska na hrad Riegensburg a čokoládovňu Zotter. Šli sme cez cestovku, takže sme sa nemuseli namáhať trasou cesty, poplatkami, parkovaním a ostatnými starosťami okolo. Nechali sme si poradiť od sprievodkyne. Cesta bola dobrá, akurát, keď sme sa blížili k hradu, tak sme trošku kľukatili. Hurá, dorazili sme na prvé stanovisko. Čo ma prekvapilo, alebo, čo som ešte nevidela, aby na hrad viedol výťah. Mohli sme si vybrať 2 cesty. Výťahom, rýchlo, pohodlne, bez fyzickej námahy a za viac peňazí. Alebo strmým kopcom pešo, asi hodinu a tiež za poplatok. Aj cestička na hrad je spoplatnená! Zaujímavé!

Hrad zvonka vyzerá veľmi dobre, stojí na vysokom kopci. Vstup dovnútra stojí 14 E.  A tak sme boli plní očakávania, čo všetko uvidíme a čo všetko zažijeme. A akí budeme očarení. Až sme potom zostali obarení. Lákadlom podľa sprievodkyne  a aj podľa prospektov, Internetu, že vraj bude expozícia čarodejníc. Najprv sme sa však išli pozrieť na menšie dve expozície a až potom na tú „ čerešničku“, expozíciu o upálených ženách.

Po jednotlivých miestnostiach sme sa mohli voľne pohybovať, nebol tam žiadny dozor a pod. Naša sprievodkyňa nám všeličo porozprávala z histórie. Ako sme si miestnosti obzerali, tak mi v hlave chodili myšlienky, že ten vnútrajšom hradu je akýsi slabý. A ešte k tomu špinavé okná, pavučiny v kútoch aj na stenách, zaprášené a špinavé figuríny, ošarpané šaty a povliečky na vystavených posteliach, neudržiavaný nábytok, ošarpané a olupujúce sa steny.  O neutretom prachu ani nehovorím. Tak, to som bola prekvapená a šokovaná takýmto stavom. Netrpezlivo som teda čakala na tú poslednú „Hexen“ expozíciu. Ale žiadna „óda na radosť“ sa nekonala. Zopár mučiacich nástrojov, chladné panely s textami, obrazovky. Len sme prebehli miestnosťami, už bez výkladu a trielili sme von. Vnútrajšok nás nebavil. Asi sme veľa očakávali , alebo „žeby história bola pre nás nudná“? Počúvať sprievodkyňu a pozerať sa na nič-moc nebolo pre nás dostatočné.

Z hradu dole sme sa vybrali pešo . Že sa trošku prejdeme, pozrieme na kraj z výšky. A to sme ešte nevedeli, čo nás čaká.

Z hradu cez spoplatnenú cestičku po bránu sme vyšli OK.  Potom sme mali ísť kúsok mestom a prísť na parkovisko pod hradom. Ale to už nebolo také jednoduché. Nevšimli sme si, alebo chýbalo jasné označenie a vybrali sme sa blbo.   A mali sme nervy, aby sme k autobusu dorazili včas. A do toho začalo pršať.

No, nakoniec sme to zvládli, dorazili sme na minútu presne. Bola som celá spotená, lepkavá, ešte ten igelit proti dažďu na sebe mi fakt vylepšil náladu.

V duchu som si hovorila, že najväčší, navzrušujúcejší zážitok z hradu, neboli čarodejnice, ale cesta naspäť k autobusu.

Jednu zastávku sme mali za sebou a už len trochu sme sa tešili do čokoládovne. Zotter sa nachádza kúsok (asi 3 minútky busom) od čokoládovne. Za prehliadku sa platí. Najprv  sme si  pozreli krátky film z histórie rodinnej firmy. Ten, kto nevedel po nemecky alebo po anglicky, tak len kukal na obrázky. Potom sme dostali „ochutnávaciu“ lyžičku a „sprievodcu na krk“ v češtine. A šli sme na to! Prechádzali sme sa celou výrobou. Nie pomedzi stroje, ale pekne za sklom. A zároveň sme ochutnávali. Začali sme rozdrvenými bôbami a surovou, neochutenou, čoko-hmotou. Bŕ, to bolo horké! A už pekne po poriadku.

Počas prehliadky sme mohli ochutnávať, koľko sme chceli. Čokoládové prášky, tekutú čokoládu s rôznym podielom kakaa, všakovako ochutenú. Tabuľkovú čokoládu, mohli sme privoňať ku koreninám, ktoré sa používajú vo výrobe. Nechýbali čoko nápoje a nakoniec plnené  kúsky čokolád takými plnkami, ktoré nie sú bežné na našom trhu. Veľmi dobre to tam majú premyslené.

Ak sa minú tuhé čokoládky, tak si ich  pomocou páčky stroja môžete nalámať a pridať. Všade sú servítky, umývadielka s vodou, pekný interiér, kvety a tie čokoládky. Fajnšmekri si prídu na svoje.

Naše nálady sa zdvihli. Keď sme sem po tom hrade prichádzali, dostali sme rozchod na 3 hodiny. Hneď nám prebehlo hlavami, že čo tu budeme toľko robiť. A nakoniec nám ani 3 hodiny nestačili.

Ku čokoládovni patrí biofarma so zvieratami, parčíkom, preliezkami a zaujímavými atraktívnymi prvkami pre deti i pre  dospelých. Okrem toho sa tu pestuje zelenina, ovocné stromy, chová dobytok. Je tam reštika, kde sa varí z toho, čo tu dopestujú a dochovajú. Je to lákadlo, ale nič sme si nedali. Všetko niečo stojí a za kvalitu sa platí.

 Pekná, príjemná a sladká bodka na našom výlete.

Hrad sa oplatí vidieť len zvonka a čokoládovňa, 100% šup dovnútra.

Jeden účastník zájazdu hovoril, že my Slováci a Česi sme zhíčkaní úrovňou expozícií našich kultúrnych pamiatok. A očakávame, že to isté nám ponúknu i okolité krajiny. Asi to neplatí! Potvrdil mi to aj kolega, ktorý tento rok navštívil Francúzsko. Niektoré vychválené pamiatky ho sklamali.

Naša krajina má čo ponúknuť, máme bohatú históriu, zachovalé kultúrne pamiatky. Vieme sa o ne starať. Ale nevieme sa propagovať, chváliť sa, nevieme predať skvosty našej zeme. Marketing, och!  Ale to je už iná téma.......

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?